ČLOVEK VEĽKÝCH TÚŽOB

Žil na tejto zemi len päťdesiatpäť rokov.
Jeho život a činnosť podnietili nové diela, vplyv ktorých na apoštolát Cirkvi bude trvať niekoľko storočí. Oslobodil sa od šablón svojej doby a vstúpil do nastupujúceho storočia so svojimi novými myšlienkami, veľkými túžbami a ideálmi.
Malé zrniečko jeho života rozrástlo sa na mohutný strom tisícročia.
Zahrňoval všetko, čo sa odohralo v jeho epoche a predkladal výzvy do budúcnosti, v ktorej uskutočnenie jeho myšlienok stane sa darom a požehnaním.
Táto svätcova dynamika a nepokoj sú dnes našou inšpiráciou a životom, ale aj radosťou a inšpiráciou.
Jeho sny sú o Cirkvi bez divákov, o svete vybudovanom na láske – výzve do budúcnosti.

ČLOVEK ČINU

Snívanie, ktoré sa rodí z Božieho vnuknutia, povzbudzuje náboženský život. Vzbudzuje šľachetné nadšenie. Urýchli misijnú činnosť. Snívanie vyplývajúce zo srdca a duše rozširuje horizonty a chráni od duševnej obmedzenosti, vznikajúcej v živej každodennosti.
To, čo vykonal Vincent Pallotti počas 32 rokov svojej kňazskej činnosti, zdá sa až neuveriteľné.
Jeho fantázia mu dala obrovskú silu, odvahu, ktorá vzbudzovala zrelú lásku k Pánovi Ježišovi.

SRDEČNÝ A SPONTÁNNY

Cenil si stretnutia s ľuďmi. Vychádzal im v ústrety. Každý človek bol preňho dôležitý. Radoval sa s radujúcimi, plakal s plačúcimi. Na cestách svojho života sa stretával aj s ľuďmi najchudobnejších vrstiev. Chorí a zanedbaní, vysmievaní a ohrození, pijani a hriešnici poznali v ňom veselého a dobrého kňaza.
Jeho kňazská práca bola plná vynaliezavosti v obetovaní sa.
Dnes je jeho príklad potrebou dňa. Na uliciach našej dedinky čaká Pán na našu spontánnu činnosť.

ÚSLUŽNÝ A POKORNÝ

Ako kňaz sa nechcel zasvätiť kariére, ktorú v Ríme bolo možné veľmi rýchlo dosiahnuť.
Chcel slúžiť v úplnej jednoduchosti a skromnosti, hoci to vyžadovalo zasvätenie všetkých síl jeho srdca a ducha. Riadil sa slovami sv. Pavla: „Byť všetkým pre všetkých.“
Službu kňazstva prijal doslovne. Jeho pokora sa stala príslovečná.

PREKONAŤ STRACH

Vincent Pallotti stále podnecoval dôveru k Bohu: „Príčinou tvojho najväčšieho neúspechu je nedostatok dôvery k Bohu: neistota tvojej situácie pramení zo stáleho strachu.
Odhoďme raz navždy ten ničiaci strach. Nech zavládne v nás navždy neohraničená dôvera k Bohu.
Z tejto dôvery vyviera pokoj.“

OBETOVAL SA ÚPLNE

Podstatu štedrosti sa naučil od rodičov. Z ich pivnice chudobní nikdy neodišli s prázdnymi rukami. Už ako mládenec veľa daroval. Raz sa vrátil domov bez topánok, inokedy si z večeri odkladal ovocie a sladkosti, aby ich neskôr mohol dať iným, ba dokonca sňal i nohavice a aj vlastná posteľ sa stala obeťou jeho dobroty.
Túto silu v ňom umocňovala jeho láska k Ježišovi v Eucharistii, ktorá ho denne poháňala do delenia sa a rozdávania iným.

TVÁR

„POKOJNÁ A RADOSTNÁ TVÁR UKAZUJE, ŽE NASLEDOVANIE KRISTA JE RADOSŤ NÁŠHO ŽIVOTA.“
Túto myšlienku svätca je schopný vysloviť človek naplnený plnosťou života, ktorý buduje na hlbokých kontaktoch s mnohými ľuďmi pochádzajúcimi z rozličných kútov sveta.

ČLOVEK MODLITBY

Život Vincenta Pallottiho bol neustálou modlitbou, zjednotením s Bohom v slovách a mlčaní, zvelebujúcou poklonou. Zostával spojený s Bohom aj na cestách a dokonca aj vtedy, keď musel pozerať na znetvorené stvorenie.
Jeho život bol plný užitočných diel a požehnaných činov, keď ho živé spojenie s Bohom robilo mocným.

ÚSTREDNÁ SPOLOČNOSŤ

Vo svojej predstave katolíckeho a univerzálneho apoštolátu svätec predvídal Združenie katolíckeho apoštolátu ako otvorený a dynamický pracovný spolok, ako ústredné spoločenstvo s oživujúcou dušou pre iné spoločenské skupiny.
Čoskoro získal pre svoje myšlienky aj cirkevné kruhy.
Bol to „zázrak“ v tomto čase, keď v Cirkvi a zvlášť v Cirkevnom štáte všetko vrelo.
Avšak svätec získal schválenie cirkevných predstaviteľov ako aj pápeža. A tento kruh nazval Združenie katolíckeho apoštolátu.

MISIJNÉ POSLANIE

V roku 1833 Vincent Pallotti bol vymenovaný za pomocníka duchovného otca študentov Kolégia viery v stredisku štúdií pre misionárov a študentov v misijnej oblasti. O dva roky potom prevzal plnú zodpovednosť za duchovné vedenie tohto Kolégia ako hlavný spovedník a duchovný vodca. Nebola to ľahká úloha, ale za to ďalekosiahla a veľmi úrodná na skutky. Mladí ľudia pochádzajúci zo všetkých strán sveta boli formovaní v misijnom duchu. Plniac túto úlohu, sv. Vincent zapojil sa celým nadšením do misijných vecí.
Výsledkom boli konkrétne diela a práce, ktoré podnikal: výzvy k veriacim na zbierky peňazí na pomoc misiám, dôkladné pokyny vo vzťahu pomoci misiám, listy a brožúrky na tému misijnej činnosti, ako aj osobného zanietenia a iné akcie slúžiace šíreniu misijných ideí.

Na jednej veľkej lodi sa jeden nit, ktorý bol na hladine, rozhodol, že už ho to nebaví byť na tej lodi a že si odíde sám na skusy – chcel spoznať svet ináč.
A tak sa začal krútiť, vrtieť, kývať – aby sa oslobodil a dostal von. Vtom si ho všimol susedný nit a pýta sa ho, že čo to robí.
Ten odpovedá: „Už mám toho dosť. Raz vo vode, raz nad vodou. Raz vo vode, raz nad vodou. A tak stále dookola. Rozhodol som sa, že odídem a pôjdem sám do sveta skúsiť šťastie.“
Tomu susedovi sa to zapáčilo a aj on sa začal krútiť, vrtieť a vyslobodzovať. Všimol si to ďalší a potom ďalší a ďalší… A keď už sa tak snažilo oslobodiť viac ako polovica nitov,
všimla si to kostra a pýta sa ich, čo to robia. A odpovedá ten, ktorý s tým začal prvý:
„Už máme toho dosť. Chceme ísť na slobodu. Pusť nás“
A kostra lode hovorí:
„Ale ste vy hlúpe nity. Veď ste zo železa. A železo sa vo vode utopí. Takže ak sa teraz uvoľníte, spadnete na morské dno. Časom vás zakryje morský piesok a nielenže na vás celý svet zabudne, ale ani nič neuvidíte, lebo tam je tma a budete v piesku. Okrem toho, keď odídete, tak odpadnú plechy, ktoré držíte a do lode natečie voda. A vtedy sa neutopíte len vy, ale celá loď.“
Tu si nity uvedomili, že fakt ich miesto je tam, v tej diere, kde boli pripevnené ku kostre a držali plechy, aby tým chránili loď pred vniknutím vody dnu. Uvedomili si, že sami nič neznamenajú, ale spolu s loďou majú veľký význam – loď by sa bez nich utopila.
A to im dodalo nielen radosť, ale aj silu ďalej poctivo držať každučký plech.

Toľko príbeh. Ale koľko ľudí v Cirkvi by tak chcelo ísť „na slobodu“ ako tie nity. A predsa keď opustia loď, tak sa utopia v mori zla tohoto sveta a skončia na dne. Avšak v Cirkvi nielenže majú možnosť byť v bezpečí – lebo ich drží (ako tá loď každý nit), ale môžu sa realizovať – držať plechy na stráži pred útokom „vody“ – zla.

Úlohou kresťana je chrániť Cirkev (ako nit chráni loď) a samozrejme využívať to, že nás „nesie“ do prístavu.

Sv. Vincent Pallotti hlásal, že každý z nás sa má zapojiť do diela Cirkvi – a vlastne to nám chýba – uvedomiť si, že sme potrební – ako ten malý nit zabudol, že je potrebný pre túto loď. Keby sa stratil jeden, tak možno by si to nikto ani nevšimol. Ale keby odišla polovica…
Keď jeden človek nedbá na Pána a na Cirkev, tak si to možno ani nikto nevšimne. Ale ten „nit“ sa utopí a je na dne.
Preto každý kresťan si musí uvedomiť svoje miesto – to učí Pallotti.
Každý kresťan sa má cítiť zodpovedný za Cirkev – ak sa necíti zodpovedný, ak od nej odchádza, tak aj spása – nielen jeho (ako u toho nitu) ale aj iných ľudí je ohrozená.