Farský kostol:
Každý deň okrem nedele, pol hodiny pred rannou a večernou svätou omšou.
- 6.30 – 7.00 hod.
- 17.30 – 18.00 hod.
V týždni s prvým piatkom v mesiaci, je sviatosť zmierenia dodatočne vysluhovaná:
- streda – piatok: 17.00 – 18.00 hod.
Svätyňa Božieho milosrdenstva:
Pred každou svätou omšou v týždni aj počas nedieľ.
Dodatočne:
- štvrtok: 15.00 – 18.30 hod.
V týždni s prvým piatkom v mesiaci, je sviatosť zmierenia dodatočne vysluhovaná:
- piatok: 15.00 – 18.30 hod.
Výnimku v spovedaní majú predvianočné a predveľkonočné spovede, ktoré sú organizované podľa svojho poriadku v dekanáte. Výnimku v spovedaní tvoria: 1 a 2 Sviatok vianočný, Veľkonočné Trojdnie, Veľkonočná nedeľa, Veľkonočný pondelok, Slávnosť 1 sv. Prijímania, Birmovka.
Sviatosť zmierenia je založená na viere v Božiu lásku a na dôvere v Božie milosrdenstvo. V nej prijímame Otcovo nekonečné odpustenie a lásku.
Ale nie každé vyznanie hriechov je sviatosťou zmierenia. Sám dobre vieš, ako dobre padne, keď vykonáš niečo zlé a môžeš niekomu, komu dôveruješ, otvoriť srdce, aby si si uľavil. Potrebujeme to všetci. Že je to tak, o tom svedčí skutočnosť, že každý náš čin sa skôr či neskôr stane viac-menej známy. Prečo? Lebo sme sa potrebovali niekomu zdôveriť, nemohli sme to udržať v sebe. To ale nie je sviatosť zmierenia! Hľadáme úľavu pre utrápené svedomie a chceme z neho zmyť škvrnu. Znamená to, že vyznávam sa s tým úmyslom, aby mi boli hriechy aj odpustené.
Nestačí sa však z hriechov len vyznať. Veď urážku môže odpustiť len ten, kto bol urazený, alebo koho urazená osoba k tomu splnomocnila. Preto sa musíme vyznávať kňazovi ako zástupcovi Ježiša Krista, lebo len on bol splnomocnený k tomu, aby odpúšťal hriechy. Ale ešte ani to by nebola sviatosť zmierenia. Nestačí sa iba vyznať z hriechov kňazovi a túžiť po odpustení. Ešte je tu jeden podstatný prvok. Je ním ľútosť nad spáchanými hriechmi, spojená s pevným rozhodnutím zmeniť svoj život a viac Boha neurážať. Preto sa volá sviatosťou zmierenia: „lebo hriešnikovi dáva lásku Boha, ktorý zmieruje.“ (katechizmus katolíckej cirkvi)
Sviatosť zmierenia ustanovil Pán Ježiš Kristus.
V tú pamätnú nedeľu večer po zmŕtvychvstaní, keď sa zjavil uprostred apoštolov a povedal im: „«Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.» Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.»“ (Jn 20,21-23)
Snáď žiadny iný príkaz nebol tak jasne a presne vyjadrený, ako tento. Tu nemožno diskutovať o tom, ako to Kristus myslel. Zrejme, ak dal moc aj neodpustiť, tak potom iste chce, aby táto moc bola vykonávaná rozumne, spravodlivo, tak, ako to robil on sám. Kde videl ľútosť, priznanie viny, tam rozdával len slová odpustenia. Ale strašné „Beda!“ patrilo farizejom a pokrytcom, ktorí sa navonok robili dobrými.
Aby teraz kňazi mohli rozumne a spravodlivo vykonávať túto funkciu, túto moc, musia vidieť ľútosť nad hriechmi, a tak ich aj odpustiť. Ak by to nestačilo, Pán Ježiš sa už pred svojou smrťou postaral o odstránenie našich pochybností o moci odpúšťať hriechy, keď Petrovi po krásnom vyznaní Kristovho božstva povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 16,18-19)
Určite chápeme zmysel slov „zviazanosť“ a „rozviazanosť“. Pán Ježiš dokonca hovorí nielen o zväzovaní a rozväzovaní svedomia od pút hriechov, ale hovorí „čokoľvek“ – teda aj následky a tresty hriechov.
O tom, že sa treba vyznať kňazovi, sa možno presvedčiť aj tak, že uvážime nutnosť sviatosti zmierenia pre človeka. Ak je sviatosť zmierenia nutná k spáse, nemohol Pán Ježiš túto moc dať len apoštolom, ale aj tým, ktorí ako ich nástupcovia majú pásť jeho stádo ovečiek a baránkov, čiže celý vyvolený Boží ľud. Nutnosť sviatosti zmierenia vyplýva z následkov dedičného hriechu. A tak ak sa vo sv. omši ustavične nekrvavým spôsobom sprítomňuje Pánova obeta na kríži a tak stále zadosťučiňuje za naše nekonečné urážky, bolo potrebné ustanoviť aj prostriedok, ktorý nám znovu vracia milosť.
Sviatosť zmierenia je nutný prostriedok spásy. Práve preto nemohol Pán Ježiš túto moc prenechať iba apoštolom, ale aj tým, ktorým oni túto moc odovzdajú, čiže biskupom a kňazom.
Vyznávať sa z hriechov je veľmi potrebné už aj z psychického hľadiska. Človek jednoducho potrebuje zdôveriť sa, aby si uľavil. Cíti sa ľahšie, ak si môže podeliť svoje bremeno s iným, a to takým, ktorý vie mlčať, ktorý nemôže a nebude veci hovoriť ďalej. Práve preto kňaz, ktorému hovoríme aj tie najtajnejšie hriechy, je viazaný prísnym spovedným tajomstvom. Nesmie nielen prezradiť, z čoho sme sa spovedali, či už priamo alebo nepriamo. A to dokonca ani za cenu vlastného života. A práve preto v kňazskej vysviacke spolu s mocou odpúšťať hriechy dostáva aj milosť, aby toto tajomstvo vedel zachovať.
Toto spôsobuje, že veriaci sa radi spovedajú, lebo si môžu nielen uľaviť, ale zároveň majú istotu, že nič z toho, čo kňazovi povedali, nevyjde na verejnosť.
Sviatosťou zmierenia nám ale sprostredkovávajú milosrdnú Božiu lásku, ktorá nám chce vrátiť stratený pokoj, prijať nás opäť za Božie deti a vložiť do našej hriechom ranenej duše hojivý balzam.
Ľútosť
Skúsme si pripomenúť, čo sme cítili, keď sme vlastnou vinou urazili otca, mamku, súrodenca alebo dobrého priateľa. Hrýzlo nás svedomie, cítili vnútornú bolesť, žiaľ a zároveň pevné odhodlanie – to sa nikdy nesmie opakovať. Slovom cítili sme ľútosť.
Ľútosť je bolesť duše nad spáchanými hriechmi. Táto bolesť sa nemusí prejavovať slzami, silnými citovými výlevmi, ani množstvom slov. Je to skôr rozumový kat, ktorý si sebakriticky uvedomujem zlo, ktoré som spáchal a vôľou sa rozhodnem viac také niečo neurobiť. Podľa toho, aká pohnútka vyvolala túto duševnú bolesť.
Predsavzatie
Ak ľútosť nie je spojená so silným predsavzatím napraviť svoj život, nie je úprimná. Zvedenie ku hriechu najlepšie nahradíme modlitbou, tiež konaním dobrých skutkov a sebazaprením. Toto predsavzatie musí byť všeobecné, vzťahujúce sa predovšetkým na ťažké hriechy. Preto je zbytočné ísť ku sviatosti zmierenia, ak nám takéto predsavzatie chýba, prípadne ak sme rozhodnutí rezervovať si nejaký hriech prípadne hriechy, v ktorých mienim pokračovať dokonca s úmyslom: „však ja sa z toho vyspovedám“. Toto si musia uvedomiť najmä tí veriaci, ktorí si niektoré hriechy obľúbili natoľko, že sa nemienia s nimi rozlúčiť.
To v praxi znamená:
– ak nemienim pravidelne navštevovať v nedeľu a v prikázaný sviatok celú sv. omšu, nemôžem ísť ku sviatosti zmierenia
– ak nechcem prerušiť hriešne stretnutia so ženou alebo s mužom, nesmiem ísť ku sviatosti zmierenia
– ak nemienim prestať kradnúť, ohovárať, opíjať sa, žiť nečisto nielen v skutkoch ale aj v slovách, nesmiem ísť ku sviatosti zmierenia, lebo by som páchal hriech svätokrádeže
Sviatosť zmierenia nemá teda nič spoločné s tou formalitou, čo si raz alebo dvakrát do roka mnohí kresťania chodia „odbaviť“ či už pod nátlakom rodičov, manželky alebo verejnej mienky!!!
Ako sa máme spovedať?
Prvým predpokladom na to je spytovanie svedomia. A prv, než ním začneme, mali by sme aspoň niekoľkými slovami vzývať Ducha Svätého o milosť, že by sme svoje hriechy spoznali, úprimne ich oľutovali a dali si silné predsavzatie napraviť vlastný život.
Po dôkladnom spytovaní svedomia, nasleduje vlastné vyznanie hriechov kňazovi. Prv, než začneme hovoriť hriechy, urobme znak kríža, aby sme si spomenuli, že ideme čerpať odpustenie z kríža Ukrižovaného a zároveň si pri kladení ruky na čelo od Otca prosme rozum a pamäť potrebnú k spoznaniu a vyznaniu hriechov; od Syna pri dotyku hrude ľútostivú lásku a od Ducha Svätého, keď sa dotýkame ramien, silu povedať všetko, úprimne, bez obáv a s pevným rozhodnutím zmeniť svoj život k lepšiemu.
Potom povedzme kňazovi, kedy sme sa naposledy spovedali, aspoň približne, napr. pred rokom, polrokom, pred mesiacom. Je to potrebné povedať preto, aby kňaz vedel, ako má pomáhať pri vyznávaní hriechov a aby lepšie spoznal náš duševný stav.
Nato povieme hriechy od poslednej spovede.
Pamätajme si, že vo sviatosti zmierenia sme povinní uviesť najmä ťažké hriechy.
Spoveďou sa učíme a vychovávame si svedomie. Možno považujeme za ťažký hriech to, čo objektívne nie je ťažkým hriechom alebo opačne – to, čo je ťažkým hriechom, považujeme za ľahký. Kňaz ale aj v tom usmerní – upozorní na omyl a poučí.
Po skončení sviatosti zmierenia je dobré odísť do ústrania a vrúcnymi slovami poďakovať za prijatú milosť odpustenia. Dobrý Pán Boh ma predsa veľkodušne prijal naspäť, za svoje dieťa. Stačilo len vyznať a oľutovať svoje hriechy. Máme za čo ďakovať. Ak to nevieme vyjadriť vlastnými slovami, môžeme použiť modlitebnú knihu a pomodliť sa uvedenú modlitbu po sviatosti zmierenia.
